Celý tento zázrak sa začal 25.júna na Hlavnej stanici. Počet účastníkov bol značne nízky, no to nám nebránilo v tom, aby sme nastúpili do vlaku smer Topoľčany a psychicky sa začali pripravovať na pracovnú 3-D. Notoricky známa cesta ubehla celkom rýchlo a v Topoľčanoch sme mali okolo hodiny prestávku, tak sme trochu pobehali po meste a hor sa do busu. Prešli sme cez známe Prašice a vystúpili v Nemečkoch. Čakala nás cesta na táborisko. Ako som po čase zistila, aktuálne táborisko a Šuňava majú niečo spoločné. Je to neskutočne dlhá asfaltka, ktorá je ozaj neskutočne otravná. Túto cestu nám spríjemňoval Tomáš, ktorý sa dal na novú kariéru ako fotograf. Ale prežili sme, dorazili sme k senníku, kde nás už čakali Pajko, Jajo, Lucia, Tatra a Andra.
Tak sme sa k nim pridali a pomaly sa uložili na spánok. Senník to bol naozaj pekný a pohodlný, len slúžil ako hotel pre rodinu ježkov a tak sme sa v noci dosť často budili na výkriky typu zasvieť sem, niečo tu fučí a podobne. V sobotu sme sa museli v nekresťansky skorých hodinách vytrepať zo spacákov a pobrať sa k horárovi.
Tam sme zistili, že nastali malé nedorozumenia, ale aj tie sa časom vyriešili a asi okolo desiatej sme boli pripravení na mieste činu so sekerami. Ujo pilčík(nebojte sa, nie je to gramatická chyba, toto nie je jeho meno) začal teda píliť stromy, ktoré mu Sváko a Jano ukázali. Neskôr sme ale zistili, že ani tu nie je veľmi vhodné drevo na tyče…
Ale čo sme mali robiť, brali sme, čo ponúkali a dúfali sme, že aj také tyče sa využijú. Potom prišli na rad naše šikovné ruky a začali sme osekávať najväčšie konáre, aby sme tie stromy mohli dostať na cestu. Takto sme postupne spravili asi tri kopy dreva a išli sme zavolať traktor. Na naše sklamanie sa traktor nemohol dostaviť hneď, pretože kdesi padol most a musel ísť tam. Čas, ktorý sme mali, sme využili na hľadanie sekery a obedovanie. Keď konečne došiel traktor, naložili sme tyče a previezol ich na táborisko, kde sme ich mali čistiť. Ale keďže sa nám akosi ozaj nechcelo ísť robiť, šli sme podaktorí ešte na rybu k horárovi a ostatní ostali na lúke. No nedalo sa to večne odkladať, tak sme sa teda nakoniec pustili do práce. Postup asi poznáte, dať dole kôru, osekať a na záver vyhladiť obojručným nožom. Ani neviem ako, ale zrazu už začalo byť zima, začalo sa aj stmievať a tak sme sa pobrali späť do senníka…

Táto noc bola trošku dlhšia ako predošlá a tak sme na táborisko prišli asi okolo jedenástej. Čakalo nás dokončenie už začatých tyčí a prípadne nájdenie ešte nejakých vhodných. Úloha splnená, len ten výsledok bol asi trochu iný, ako sme očakávali. Predpokladalo sa, že spravíme tyče aspoň na dve týpka, ale nie som si istá, či sa nám to celkom podarilo. Prišiel čas odchodu, tak ešte raz poumývať nohy od živice a hor sa smer Nemečky. Tam sme si dali kofolu a nanuky a len tak-tak sme dobehli na autobus. V Topoľčanoch sme mali asi 20 minút na prestup a už sme sa viezli do Bratislavy. Na stanici nás čakal Kubo a väčšina výpravy šla ešte do kostola.
Tak asi tak nejako vyzeralo robenie tyčí, ktoré síce nedopadlo úplne podľa predstáv, ale niečo sme urobili, aj sme sa pobavili a hlavne sme si dosť aktívne oddýchli :o)) Keďže to bola moja prvá viacdňová akcia po ročnej prestávke, mám na ňu pozitívne spomienky, hoci som sa vrátila s preťaženým zápästím a otlačenými ramenami(ach, tá nostalgia:o)). Na záver vám len poprajem príjemné užívanie týchto tyčí a pekný tábor…
S doškrabanými nohami a rukami sa lúči Katheri

P.S.: Chcete vedieť, kto sa vlastne zúčastnil tejto akcie? Jajo, Pajo, Junior, Jano, Sváko, Tomáš, Andra, Tatra, Černoško, Lucia, Ľuba, Timari a moja maličkosť.