Snahou ústredia londýnskych skautov bolo nájsť táborisko, kde by mohli táboriť nemajetní londýnski chlapci. Tak bol získaný Gilwell-Park neďaleko Chingfordu. V parku sa nachádzal zámoček zo starých dôb, ktorý bol vo veľmi schátralom stave. Spoločným úsilím Baden-Powella a jeho priateľa C. W. Ellisa bola budova opravená.

A tu sa prišlo na nápad, že by tu mohol byť stály tábor, akási škola pre výchovu ďalších vedúcich. Baden-Powell pôvodne zamýšľal dochádzať sem s niekoľkými rovermi, prakticky s nimi preberať skautský výcvik a dávať im rady k ďalšej práci. Na Veľkú noc roku 1919 sa tu zišlo niekoľko miestnych oddielov a roverských družín a dali sa do práce s takým nadšením, že už 25. júla mohol byť zahájený skautský život. Bola to prvá lesná škola, slávny „Gilwell“.

A trvá dodnes! Prichádzajú sem stále skauti z celého sveta, starí i mladí, načerpať nové skúsenosti. Bol zavedený zvyk, že každý prichádzajúci odloží všetky svoje skautské odznaky a hodnosti. Každý účastník po ukončení kurzu získa šedú skautskú šatku, zospodu červenú, v ktorej cípe je obdĺžnik škótskej kockovanej látky. Tiež obdrží turbanček. Táborníci boli (možno aj sú) zvolávaní rohom, ktorý venoval Baden-Powell. Roh získal od Matebalov, ktorí naňho trúbili pri vojnových ťaženiach. Keď Baden-Powell v Gilwelle táboril, bol vo svojom malom stane, ktorý si sám priniesol a postavil.

Účastníci prvých lesných škôl spomínajú, ako honosne prichádzali niektorí skautskí funkcionári, s hromadou batohov a kufrov, zatiaľ čo Baden-Powell prichádzal s malým vojenským batohom, v kroji, v krátkych nohaviciach a roverskou palicou. Bol vzorom i tu, prístupný, plný skúseností a životných múdrostí.

Gilwellská lesná škola sa stala medzinárodnou skautskou univerzitou. Každý kurz je jamboree v malom, pretože tu vždy táboria skauti z celého sveta.

Podľa knihy „Ze života prvního skauta“ spracoval Tomáš Tkáčik